Chcela by som vám predstaviť svoj príbeh a dôvod, prečo som medzi vami.
Jedného dňa som sa zobudila a vedela som, že som ako strom zasadený v nesprávnej pôde. Mala som super prácu, dobre platenú a stále som nechápala, prečo sa v nej cítim, ako na návšteve a nie doma. Riadila som technický tím vo výrobe, manažérov a chlapov s kľúčom a v montérkách.
Začiatok prerodu
Raz večer som sa vracala z práce unavená, bez energie dať si dole helmu, montérky a topánky. Taká ufúľaná od oleja som zaparkovala auto pred domom, keď sa pri mne pristavilo malé dievčatko: „Teta, vy musíte ťažko pracovať!”, povedalo. Keby ste videli tú úprimnú ľútosť v jej očkách, najprv som mala chuť sa z celého srdca rozosmiať na detskej naivite. Snažila som sa neznehodnotiť smiechom čistú detskú empatiu a vtedy som si uvedomila, čo vidí. Ufúľanú a strhanú tetu, ktorú by ste si ľahko pomýlili s údržbárom. No a to bol moment.
Kto som?
Moment, ktorý sa mi zapísal do podvedomia tak silno, že sa moje vedomie k nemu vracalo takmer každú noc. Rozum ale nechcel ustúpiť: „Veď máš, čo si chcela, len som naplnil tvoj plán a to do bodky.” Mal pravdu, skončila som dve vysoké školy, dokonca to bola moja dobrovoľná voľba, áno, ja som to chcela. Môj kariérny sen sa naplnil do bodky, postavila som zopár krásnych projektov, niektoré od základov na zelenej lúke a celkom prirodzene som sa z projektového manažéra posunula na pozíciu líniového manažéra – na cudziu tetu ufúľanú a strhanú, ktorú by ste si ľahko pomýlili s údržbárom.
Mimo vlastnú komfort zónu
Stačila štipka detskej naivity, empatie a to stačilo k tomu, aby som zahájila „self protection action”. No začal boj a čo je horšie, ešte stále sú straty na oboch stranách. Okolie ma podporilo: „Z takých pozícií sa neodchádza, iba ak do hrobu, pozri sa na svoj vek, veď si staršia ako hnedé uhlie. Ty si určite vyhoretá, navštív psychiatra a choď na rok do lesa sadiť stromčeky a rúbať drevo. Zahodíš celoživotnú kariéru? Ty si ale trúfalá. Čím sa budeš živiť, v tvojom veku ta už nikto nezamestná. Choď do dôchodku, tebe sa nechce robiť, si lenivá,…” No motivácia, ako má byť.
Hľadanie priorít
Začala som si všímať svoje pracovné okolie, 99% času som trávila s ľuďmi, ktorí ma s radosťou „challengovali” a tí, ktorých milujem, som videla len v polohe ležmo, keď spali. Moje dieťa dokonca vzalo situáciu do svojich rúk a začalo vstávať pred piatou, aby ma mohol ráno objať a vystískať: „Mami, prídeš pre mňa do školy?”, „Neviem synček, ale pravdepodobne to nestihnem.”, „Mami prosím, budem dobrý, urobím čo povieš, poďme dnes do kina, máme predsa kino piatok – synček s mamou!”
Rozhodnutie
Moja motivácia, tráviť 99% času mimo domu, ma začala veľmi bolieť a telo mi začalo „pomáhať”. Ochorela som, aby som mala viac času na blízkych. Odišla som, jednoducho opustila som rady nenahraditeľných a z vety „z takých pozícií sa neodchádza” sa mi zrazu šialene uľavilo.
Vitaj, život!
Prespala som týždeň v kuse. Potom prišla fáza strachu, poďme rýchlo na profesiu, veď do 21 dní si zachovávame svoje zabehnuté pracovné návyky a čo rodina, veď zomrieme od hladu. A vtedy som dostala objatie a utíšenie: „Neboj sa, nezomrieme od hladu, ver mi, povedz, veríš mi, že nás nenechám zahynúť hladom? Vezmeš si teraz dva roky prázdnin a skús teraz pre zmenu byť iba naša, manželka a mama.” Pýtate sa, kto? Ten, ktorého mám v srdci a po boku už 20 rokov, môj milovaný, miláčik, drahý. Ľúbim ťa, Boris a som rada, že si.
Tak som sa začala zaoberať myšlienkou: „Mám to, ja začnem podnikať.”
Čo ma lákalo k prechodu z korporatívneho sveta do tejto neistoty?
Čo bola moja motivácia k zmene? Túžba po slobode, naplnení a láske. Viera v seba samu a to, že dokážem tvoriť zmysluplné hodnoty. Viera v to, že musí existovať cesta, ktorá mi nebráni byť so svojou rodinou, s mojimi najbližšími. Viera, že keď mám naplniť svoje talenty, je to tu, práve teraz.A tak som tu. Teraz už trošku začínam tušiť , kam smerujem, ale nemám istotu, na akú som bola zvyknutá. Keď sa ma opýtate, čo chcem, viem, že chcem byť nápomocná. Som zodpovedná za dary, ktoré som od života dostala a mám zodpovednosť ku všetkým, čo dokážu oceniť a prijať pomoc, radu, skúsenosť. Som tu, vedomá si toho, že teraz robím to, čo chcem, v čase, v ktorom chcem a s ľuďmi, ktorí zdieľajú tie isté hodnoty a vášne, ako ja.
Očakávania
Ďakujem vám za váš čas, energiu a múdrosť, ktorou ma budete sprevádzať na ceste k rovnováhe v mojom osobnom aj pracovnom naplnení. Verím, že naše spoločné výzvy budú tie ozajstné a sľubujem, že sa naplno opriem do vesiel, aby som vám mohla byť hodnotnou navigátorkou na spoločnej plavbe v oceáne životných príležitostí.
Prosím, napíšte mi, či to tak strašne bolelo aj vás, či váš prerod, prechod – zmeny boli podobne dramatické. Bude mi cťou, ak sa so mnou podelíte o vaše príbehy.
