Od malička milujem filmy pre pamätníkov. Čiernobiele, so spevavými zdvorilými dialógmi a väčšinou končiace šťastne.
K takýmto patrí aj film Škola, základ života, kde je úsmevná hláška o šťastí:
„Štěstí! Co je štěstí? Muška jenom zlatá….“
Táto myšlienka mi napadla počas konferencie o šťastí, ktorej som bola tento týždeň účastná. A tak som sa zamyslela, čo je to TO, čo nás robí šťastnými? Hm, muška jenom zlatá….zväčša muchy, či mušky od seba odháňame, keď okolo nás poletujú. Je to tak aj so šťastím? Lieta niekde okolo nás, dobiedza, ale my ho nevidíme, necítime a tak ho ignorujeme, alebo nedajbože odháňame?
Každého človeka robí šťastným niečo iné. A dá sa vôbec byť šťastným? Uchopiť to šťastie? Žiť ho, vnímať, cítiť… Zvyčajne, keď si ľudia gratulujú k sviatku, narodeninám a rôznym výročiam, tak si prajú okrem zdravia aj šťastie. Čo je to šťastie? Je to niečo hmatateľné? Alebo je to imaginárne? Ilúzia?
Sedím
tu a rozmýšľam nad tým, kedy som šťastná, v akých chvíľach?
Čo to ovplyvňuje? Je fakt podstatné to, v akej rodine, v akej
kultúre, v akej dobe som sa narodila? Už som spomenula, že milujem filmy
pre pamätníkov. Rovnako milujem aj históriu, hrady, zámky, obrazy, páčia sa mi
doby minulé. Predstavujem si, ako to vtedy bolo, ako sa ľuďom žilo…tie
princezné, kráľovné, dvorné dámy…určite si mnohí z nás povedia, že pre
nich bolo šťastím žiť „na kráľovskom dvore“. Bola to vymoženosť. Boli tým
obdarené. Aaaaale- nevieme, či to tak bolo skutočne, či sa cítili šťastne, len
preto, že mali všetok komfort okolo seba a necítili nedostatok. Možno pre ne neznamenal všetok ten majetok,
peniaze, šperky šťastie. Možno to bola práve len tá povestná rozprávková „soľ
nad zlato“. Ktovie?
V dnešnom svete je šťastie definované rôzne. Jedni vravia, že šťastie ako také neexistuje. Iní zas, že je to „svätý grál“ a potrebujeme ho všetci nutne k životu. Šťastie je vedľajší produkt iných vecí ( tých je okolo 30- sú to sny, pocity, emócie, rôzne udalosti, zážitky, postoje, náhody, momenty, slasti….)
Skúsme si každý pre seba dať odpoveď na otázku- je šťastie ilúzia alebo je ťažko vydreté? Môžem byť šťastná len vtedy, ak na tom šťastí „makám vo dne v noci“? V práci som na dôležitom poste, mám veľkú zodpovednosť, moc a vplyv, k tomu mám samozrejme vysoký plat, úžasné silné rýchle auto, vilu pri mori, dom so záhradou a bazénom, každoročne niekoľko dovoleniek?… Pre niekoho toto skutočne môže predstavovať šťastie.
Ale pre niekoho iného je to vtedy, keď ho objíme blízka osoba, manžel, partner, rodič, priateľ. Keď sa naňho usmeje dieťa, keď sa mu zdôverí so svojimi tajomstvami, radosťami, starosťami, keď s ním rado trávi voľné chvíle, smejú sa spolu, bláznia, púšťajú šarkanov, alebo len tak v tichosti proste sú, ruka v ruke, ticho a predsa tak blízko, s porozumením, láskou…Je toto to pravé šťastie?
Moja odpoveď- jednoznačne áno.
A na záver- nenarodila som sa síce v 18. storočí, ani nie som z bohatej rodiny, kde sa historicky dedia veľké majetky a každý má všetkého dostatok. Žijem teraz, žijem naplno, vytváram si svoj život, taký, ako ja chcem. Raz Dalajláma vraj povedal, že „neúspech je závan šťastia!“. Páči sa mi tá myšlienka. Je v nej energia. Ak aj v niečom neuspejem, tak to nevzdám, ale budem to vnímať ako prvý závan šťastného vetra. 😊 (pozn.: milujem vietor).
Napriek tomu, že vedecké výskumy tvrdia, že vnímanie reality a samotného šťastia človekom je si podobné, každý z nás je jedinečný a teda inak vníma tých sedem písmeniek v slove ŠŤASTIE. Každý máme svoje zdroje radosti. A viete čo? Nie je dôležité, čo sú to tie zdroje radosti, ale to, že to JE!!!
Že vieme byť šťastní svojím vlastným spôsobom. Žiť šťastný život. Že sa dokážeme pozerať na svet láskavým pohľadom.
Ako povedal J.W. Goethe: „Každé desaťročie človeka má svoje vlastné šťastie, nádeje a vyhliadky.“
Tak si teda žime v tom našom veku, bez ohľadu na to, koľko máme rokov, to svoje šťastie a majme nádeje na krajšie zajtrajšky a skvelé vyhliadky, ktoré na nás tam niekde vonku čakajú. 😊
